12.500 rokov pred nami. Je 10.500 rokov pred Kristom, viac ako 70.000 rokov po tom, čo sa človek vybral z Afriky a došiel až do Južnej Ameriky. Ľudstvo sa úspešne popasovalo s nepriaznivým počasím doby ľadovej. Miesto toho, aby sme vymreli sme sa prispôsobili a stali sa ešte inteligentnejšími. Rozšírili sme sa po celej zemeguli, od pobrežia až po vrcholky hôr. Od tundry po púšť. Ľudia sú všade. Naši najbližší žijúci príbuzní, šimpanzy, žijú len v trópoch. Ľuďom sa však podarilo obývať celú zemeguľu. Zamrznuté mosty doby ľadovej umožnili človeku rozšíriť sa do celého sveta. Lenže ako sa postupne ľadovce roztápali, hladina morí sa znovu zdvíha. Ľudia sú oddelení a izolovaní na dvoch veľkých nespojených kontinentoch. Každá odnož ľudstva je ponechaná svojmu osudu a donútená vyjsť len s tým, čo má po ruke.
Topiace sa ľadovce, vytvárajú jazerá, rieky a zálivy. Pomaly sa nám dokončuje obraz mapy, ktorú tak dobre poznáme. Zvyšujúce množstvo zrážok v Afrike vylieva Viktóriino a Albertovo jazero z brehov a vytvára rieku Níl. V Euroázii sa objavujú iné rieky. Dve z nich, Eufrat a Tigris tečú v Mezopotámii, dnešnom Iraku a rieka Indus v dnešnom Pakistane. V Číne je to Žltá rieka a rieka Jang c tiang. V údoliach pozdĺž týchto riek sa po ústupe ľadovcov odohrajú zásadné úlohy v ďalšom vývoji ľudských dejín. Sú to údolia riek, ktorých voda a úrodná pôda na brehoch umožní zasadenie prvých semienok civilizácie.