750 miliónov rokov pred nami. Nejaká sila hlboko vo vnútri planéty trhá jej kôru na kusy. Akoby sa celý svet rozpadal. Existuje jediná sila, ktorá je niečoho takého schopná. Teplo. Uniká z roztaveného zemského jadra, rozťahuje a narúša kôru. Centimeter po centimetri, rok za rokom sa obrovský superkontinent trhá.
Vplyvom intenzívnej geologickej aktivity vzniká ohromné množstvo sopiek, ktoré chrlia do atmosféry oxid uhličitý. Všade sú sopečné plyny a dym. Všetok oxid uhličitý sa zlučuje s vodou, vzniká kyslý dážď, ktorý dopadá na horniny. V tejto dobe je na Zemi veľké množstvo hornín odhalených pri delení kontinentov. Tak veľké, že z atmosféry zmizne nesmierne množstvo oxidu uhličitého a uloží sa v horninách na povrchu Zeme. V atmosfére nie je dosť oxidu uhličitého, ktorý by udržiaval teplo pri povrchu planéty. Za niekoľko tisíc rokov prudko klesne teplota na -50 stupňov Celzia.
Nastáva obdobie, nazývané niektorými vedcami ako „Snehová guľa“. Podľa nich to bola najdlhšia a najchladnejšia ľadová doba, ktorá našu Zem postihla. Nekonečná hradba ľadu vysoká tisíce metrov. Čím je ľadu viac, tým odráža viac slnečného svetla dopadajúceho na planétu a rýchlo sa rozširuje. Od jedného pólu k druhému sa k sebe približujú dva ľadové príkrovy, až sa na rovníku spoja. Celá planéta je pochovaná pod vrstvou ľadu hrubou až 3 kilometre. Zem, kedysi roztavená ohnivá guľou, je teraz zmrznutá hruda ľadu. Prakticky všetko slnečné svetlo a teplo sa odrážajú späť do vesmíru.
Ani toto však nemôže trvať večne. Niečo musí našu Zem zo zajatia ľadu vyslobodiť. A keď k tomu dôjde, kto vie, či pod ľadom pretrval život?